Nostalghia.cz - Pier Paolo Pasolini

Pár poznámok k Pasoliniho koncepcii „antropologickej mutácie“
Federico Sollazzo

Italský filozof Federico Sollazzo nabídl před časem stránkám Nostalghia.cz svůj text Pár poznámek k Pasoliniho koncepci „antropologické mutace“, který publikoval již dříve v italštině i angličtině. Ač se z větší části jedná o "nefilmové" téma věnující se Pasoliniho literární tvorbě a společenské angažovanosti, nabídku publikace na Nostalghia.cz jsem využil. Podařilo se zajistit překlad Sollazzova textu do slovenštiny a v této podobě jej také níže předkládám.

Ako je známe, Pasolini rozvíjal koncept „antropologickej mutácie“ v posledných rokoch svojho života (zavraždený 2. novembra 1975) najmä v článkoch v hlavných novinách tej doby, ktoré v Taliansku vyšli knižne pod názvami Luteránske listy a Korzárske listy. Nedokončený román Petrolio predstavuje potom ich transpozíciu do formy mýtu. V prvom rade musíme upozorniť na fakt, že tento koncept nie je izolovaný, ale sa spája s ďalšími hlavnými konceptmi, ako napríklad: „klasická antropológia“, „kultúrna genocída“, „nová prehistória“, „post-história“; všetky tieto pojmy pritom v skutočnosti odkazujú práve na socio-antropo-kultúrny fenomén „antropologickej mutácie“.

Nemusím teraz vysvetľovať túto koncepciu, aby bolo jasné, že ju treba vnímať v rámci celého myšlienkového systému, diela a kultúrneho pozadia autora. Mal by som však vykonať propedeutickú operáciu, ktorá by mala prispieť k porozumeniu toho istého – a síce objasniť niekoľko možných nedorozumení.

V prvom rade, antropologická mutácia nie je biologická mutácia. Hoci sa to môže zdať jasné a banálne, treba to pripomenúť, a to hneď z dvoch dôvodov. Na jednej strane, nový druh, človek buržuj, zdieľa biologickú podstatu minulého človeka, no nie jeho vedomie. Na druhej strane, pretože žijeme v spoločnosti schopnej vďaka vedeckému vývoju meniť a manipulovať ľudskú biologickú a fyziologickú zložku, musíme odlišovať dané fenomény: dnes možné zmeny v biológii sa spájajú, no nie sú synonymami antropologických zmien, ktoré prebiehajú v Taliansku od druhej polovice 20. storočia, hovorí Pasolini.

Zároveň, použijúc Pasoliniho špecifický slovník – každý Autor má svoj vlastný slovník – buržuja musíme nazerať ako ľudský produkt antropologickej mutácie. To znamená, že musíme pojem buržoázia a jeho odvodeniny (ako „poburžoázňovanie“ a „pomeštiačenie“) chápať výlučne v Pasoliniho zmysle (teda: hanlivom, pohrdlivom, degeneratívnom), a nie v bežnom zmysle, to znamená v takom, aký si vyžaduje „moc bez tváre“, ani v akomkoľvek inom možnom zmysle.

Najdôležitejšie je pritom vyhnúť sa nasledujúcemu nedorozumeniu: Pasolini vždy forsíroval ostrú kritiku modernizácie a akúsi apológiu minulosti, to znamená, že pociťoval nostalgiu za minulosťou, že bol v podstate konzervatívnym autorom, ktorý potreboval obnovenie minulosti v budúcnosti. To tak však vonkoncom nie je, ako sám povedal okrem iného v rozhovore pre talianske noviny l’Unitá, ktorý sa mal stať jeho posledným – vyšiel pár dní po tom, čo bol zavraždený. Pasoliniho kritika modernity a s tým spojená fascinácia minulosťou nie je kritikou modernity samotnej a fascináciou minulosťou samou osebe, ale je kritikou danej modernity a fascináciou danou minulosťou. Teda objektom kritiky nie sú kategórie času – minulosť, prítomnosť, budúcnosť – ale obsahy týchto dimenzií. To znamená, že Pasoliniho nezaujímal čas – to by bolo preňho príliš konzervatívne, možno aj reakcionárske v prípade mýtizovania minulosti, alebo modernistu (či futuristu) v prípade mýtizovania budúcnosti – ale zaujímali ho obsahy tých časov. Ak by sa obsahy vymenili, kritizoval by minulosť a tešila by ho budúcnosť, a to by preňho nebolo futuristické, pretože (opakovanie je matka múdrosti) myslenie sa netýka kategórií času, ale ich obsahov. Takže Pasolini je vskutku nostalgický, no nie nostalgický za časom, za temps perdu (strateným časom), ale za človekom perdu – človekom z predmestí Ríma z románov Ragazzi di vita a Una vita violenta a z filmov Accatone a Mamma Roma, človekom, ktorý prichádza o radosť, svoju mnohorakú schopnosť byť človekom, uzatvoriac sa do jedinej možnej a uzatvorenej formy buržuja. Pokiaľ sa veci takto naozaj majú, potom je vari namieste pýtať sa, či je ešte možné zmeniť túto modernizáciu – čo by vonkoncom nemalo znamenať návrat späť do minulosti, ale, Pasoliniho slovami, rozlišovať medzi „pokrokom“ a „vývojom“. Žiaľ, zdá sa, že sme natoľko spätí s touto modernizáciou, že sa možnosť obratu javí vysoko nepravdepodobná: v rozhovore pre taliansku televíziu v roku 1971 na otázku reportéra Biagiho o tom, či vidí budúcnosť pesimisticky alebo optimisticky, Pasolini odpovedal: „Apokalypticky.“

Ako zhrnutie týchto poznámok, ktoré, opakujem, nemajú byť vysvetlením daného konceptu, ale len propedeutickým úvodom do témy, by som chcel pripomenúť, že vo svojich posledných dňoch Pasolini zavádzal do svojej argumentácie nový kritický prvok. Tvrdil, že uvidíme dynamiku Talianska, no že zatiaľ vidíme vo veľkej, globálnej západnej civilizácii prvok, ktorý sa javí ako dominantný pre túto novú históriu – a nás, ako jej sluhov: techniku alebo ešte lepšie technologickú racionalitu. Hovoril o techno-fašizme.

[ Na Nostalghia.cz publikováno 8. července 2013 ]