|
|
| |
|
|
|
|
Dalibor Kramár
Nielen A. Tarkovskému
Možno sa to muselo uležať, znovu vyplaviť.
Dostal som sa do Kolína náhodou. Jeden kamarát mi po rozhovore o Obeti povedal: "Nešiel by si na
stretnutie tarkologickej spoločnosti?"
V jednu jasnů jarnů sobotu sme v Kolíne. Neskoro, až pred treťou. V Prahe sme sa zdržali. Na výstave
Kde domov můj. U invalidného hltača mečov s veľkou plackou S mým hlasem ať KSČ nepočítá.
V kníhkupectve kupujúc knihy v Bratislave nevidené. Pri Husovom pomníku sme chvíľu pozorovali
církevný zbor a nadšeného opilca žiadajúceho Rolling Stones. Kolín je prázdny a tichý. Vedení časovým
rozvrhom stretnutia s prikresleným plánkom a intuíciou sme v úzkej kameňmi dláždenej uličke zastali
pred roztvorenými dverami miestnej galérie.
"Tady už nejsou. Šli na oběd. O třetí budou v synagoze", oznámilo nám pekné dievča ukryté v tieni
starej budovy.
Prezreli sme si výstavu z grafickej tvorby Jana Jemelku inštalovanů v úzkej miestnosti. "Pokouší se (J. J.)
nově ztvárnit staré a stokrát zapomenuté vědomí toho, že pravda je viditelná nikoliv v složitosti, ale v
prostotě, ba v nejprostší skutečnosti je téměř očividná", informoval text k výstave.
"Prosím ťa, kde nájdeme synagógu?"
"Tady v těch zelených vratech."
Prešli sme cez uličku, vstúpili: hore do schodov ušla sivá mačka, kdesi z pavlače zaštekal pes. Voňala
pleseň, vo dvore stála synagóga. Vybité sklá, prach. Vo vnútri sedí při klavíri dlhovlasý muž, fajčí a hrá.
"Dobrý den…"
Opäť vonku, máme ešte čas, na obed už nie, ale aspoň sa niečoho napijeme. Keď sme sa vrátili, všade
už bolo plno ľudí, niektorí sedeli, väčšina stála. V doprovode klavíra spievala plnoštíhla paní v čiernom.
Móžeš pozorovať zelené listy namalované na stenách, ľudí, počůvať a snívať. Po potlesku Brnenské
divadlo u stolu číta z Šafaříkových filozofických textov, z nikdy neodvysílanej rozhlasovej hry na
starozákonné motívy, poviedku Průkaz totožnosti: V pamäti mi ostal obraz: naklonená veža sa už už zrúti,
všetci držia laná, ale len hrstke rozodierajú dlane až do krvi, len hrstka sa snaží zo všetkých sil zabrániť
pádu, ostatní s úsmevom na tvárach držia laná voľne v rukách na druhej strane, alebo jimi dokonca poťahujú.
Pomaly, v malých skupinkách odchádzame ku kinu Oko. Stará paní nám otvára. Na pulte miesto kabátov
leží 140. list Václava Havla z väzenia, ponuky kníh novovzniknutých vydavatelstiev, štvrté číslo časopisu
Zrcadlo, ktoré SPAT (Spoločnosť Andreja Tarkovského) začal vydávať dávno pred Echom.
Niekoľkí si dali uvariť kávu. Keď už sedíme v hľadisku, chlapec v kraťasoch rózpráva o možnostiach
objednať si nedostatkové tituly u neho. Hovorí sa o poslednom čísle Zrcadla.
"Ingemar Bergman, pravdepodobne po zhliadnutí filmu Zrkadlo, povedal: Andrej Tarkovskij sa suverénne
pohybuje v oblastiach, do ktorých sa ja ešte len usilujem dostať."
Tma. Zrkadlo začína.
Pripravený program druhého stretnutia SPATu končí. Ďakujeme.
časopis Echo č. 4/1990
(Zrcadlo 5, 1990, s. 4-5)
| |
|
|
| | |
|
|